Záhorácké humorfresky
strýca Palu Nemca Lelína
ze G b e ú

Keď Pánbú dá, a Vy budete chcieť, tak sa Vám na Gbelské hody dostane do rúk knižôčka, ktorej už  názov – humorfreska - dáva tušiť, že obrazy – fresky zo života mestečka na Záhorí nebudú k plaču a  keby aj, tak dúfam, že budete plakať len od smiechu. Trocha sa povoľuje utrúsiť drobnú slzičku, že takí skvelí ľudia plní ľudového humoru a nezištnej kamarátskej lásky k svojim blížnym, už nie sú medzi nami. Freska je maľba do mokrej omietky – fasády. Nejedenkrát mali naši aktéri tú fasádu narušenú, nejedenkrát mokrú, no nie od vody, ale od tuhého vína, či britkej slivovičky, čo trávi červíkov lepšie ako celý arzenál pesticídov. Naozaj už Gbely môžeme počítať od rieky Moravy, ako sa aj v  pesničke Do prejde Gbelama, spieva, lebo až po ňu majú gbelania lúky a teraz pri dvoch jazerách aj chaty. Cez cestu z Kútov do Holíča, cez borovicový les a železničnú trať, prišli sme niekedy k prvým domčekom, ktoré už dávno zahodili slamené strechy, podrástli o pár poschodí a tie maličké očká čo vrhali v mrazivých večeroch na bielučký sneh žlté obrázky, skorej teraz pripomínajú výklady honosných obchodov. Nad Gbelami tróni Egga bell - Ostrý vrch. A na ňom trónila niekedy pohraničná pevnosť, chrániaca obyvateľov pred vpádmi nepriateľov od moravskej strany. Vrch ostrý, svojimi naježenými palisádami a pichľavými dýkami ešte ostrejších najatých strážcov, Kumánov, teraz už zostarol, zodral sa rokmi storočí, rozvláčili ho uznojmené záprahy kravičiek a koníkov, rozdrobili ho popukané ruky zhrbených roľníkov, už nemá nič ostrého, len chladný novembrový vietor preháňajúci sa vo zvyškoch strniska. Tak tento tupý - ostrý vrch, je Gbelský Olymp. Na ňom však nesídlia bohovia a keď, tak jedine boh vína Bakhus, prevtelený do Zoltána Gabre Brezovského, ktorý tam má svoj hlavný vínny stan. Dávno už gbelania vyrúbali „Trojchuapové bago“, aby zasadili do pieskov štepy kvalitných odrôd a teraz z nich tečú pesničky moravské a záhorácke, alebo aj od výmyslu sveta. Pod Olympom Hádova zem, štvrť Kučerov a v nej záhrada posledných starostí, cintorín. Tam v zemi bezosnej odpočívajú gbelania, bohatí aj chudobní, smutní i veselí, takže, či sme z Rasovňe, Bariny, Drahú, alebo Majírek, všetci budeme niekedy kučerovňáci.

Gbely sa ťahajú vlastne na ceste z Petrovej Vsi k Morave. To hovorí aj prvá povesť, aspoň tá, ktorú som počul ja. Z Petrovej Vsi, čo bol veľký majer pána Petra, hnali vždy dobytok na pastvu k rieke Morave, okolo jedného prameňa s priľahlým močariskom. Mala by to byť studňa na Olochu, pri kostole. Tu sa pastieri vždy na polceste zastavili, naťahali do "gbelíka" vody, a dali napiť sebe i statku. Neskôr sa tam vraj usadil kováč, ktorý rozširoval svoju rodinu takým vášnivým spôsobom, až vznikla malá osada. Vraj dostala meno po gbelíku vody - Gbely. Povesť druhá... a asi aj vedeckejšie podložená ktorú podporuje Ing. Miroslav Čársky je, že hradisko na Ostrom vrchu nad Baštami bolo začiatkom osídlenia a obec pod ním dostala meno po kopci Ostrý vrch – Egga bell – Egbel – Gbely!

V celej histórii našej obce bolo veľa významných osobností ako biskup Jozef Čársky, Mudr. Prof. Konštantín Čársky, farár, literát a poslanec Uhorského snemu Ferdiš Juriga, alebo objaviteľ ropy Ján Medlen a veľa, veľa iných. Týchto známych ľudí môžeme rozdeliť do troch kategórií. Jedni odišli z rodnej obce, preslávili sa vo svete, no nikdy nezabudli na svoj domov a vždy pomáhali svojim krajanom, ako sa dalo. Druhí, sa tiež preslávili, no nikdy sa nehlásili k svojom kamarátom, ba keď sa niekedy i stretli, odmerane si vykali. Tretia kategória nezožala svetskú slávu, lebo zostala doma. Dennou mravčou prácou vzdelávala deti, organizovala šport a zabávala všetkých na kultúrnych podujatiach, ktoré väčšinou aj sama organizovala. Nebudem menovať ďalších, ktorí sa určite významne pričinili k zviditeľneniu Gbelov, o tých napísali iní a oveľa fundovanejší. Ambíciou tejto knižočky je jediné. Pobaviť tých, ktorí sa pobaviť chcú a oživiť spomienky na gbelské postavičky, ktoré sa do učebníc asi nedostanú. Dúfam, že kto sa spozná, ten sa neurazí, že všetko zoberie s humorom, teda tak, ako je to myslené a napísané. Možno budete mať chuť ma poopraviť: to tak nebolo, to povedal Joža a nie Fero, nebolo to v pondelok, ale v stredu, ale takéto detaily v ponúkaných príbehoch nie sú dôležité. Snažil som sa aspoň trochu načrtnúť atmosféru tej doby, doby ktorú poznám, bohužiaľ, iba z rozprávania. Vtedy ešte platili hodnoty ako je česť, priateľstvo, úcta človeka k človeku, elementárna  slušnosť a hlavne platil zdravý sedliacky rozum. Škoda, že to všetko, o čom som napísal vymiera, pokiaľ to už nevymrelo. Snáď drobné nezrovnalosti neovplyvnia to krásne, čo sa mi - dúfajme - podarilo zachytiť, čo už zostane navždy čierne na bielom. A keď sa už na náhrobkoch niekdajších aktérov, nebudú dať prečítať ani mená, možno niekto zalistuje v tejto knižočke a ponorí sa do dávnych príbehov. Vráťme sa teda naspäť o niekoľko desaťročí a prežime pekné chvíle s gbelskými huncútmi.

Žiadna kritika by mi nepomohla. Písal som, ako som vládal, lepšie neviem...
Komu sa nebude táto knižočka páčiť, nech napíše niečo lepšie.
Každý pokus sa kvituje, pokus na chvíľu vrátiť čas.
Človek je smrteľný, fúkne a už ho niet.
Len slová sú nesmrteľne večné.
Tie zostanú naveky.
Amen!